Veď aj tá bezemočná doktorka Temperance Brennanová si rozanalyzuje svoje citové a telesné potreby a na konci jej syntézy je uspokojivý pohlavný styk. Ba ešte aj doktor Sheldon Cooper, teoretický fyzik so všetkými znakmi Aspergerovho syndrómu, takisto nadviaže istý druh vzťahu so ženou, aj keď pre neho je pohlavný styk nežiaducou komplikáciou, ktorej sa rafinovane vyhýba.
Po dvoch doktoroch musím ešte spomenúť aj jedného poručíka. Volal sa Columbo, fajčil smradľavé cigary, pri vyšetrovaní mordov očarujúco zmätkoval, no vedeli ste, že každú jednu vraždu na konci dielu so šarmom jemu vlastným vyrieši. Aj on mal citový život, dokonca harmonický a usporiadaný! Neexistuje jediný diel, v ktorom by poručík Columbo nespomenul pani Columbovú.
Myslím, že už tuším základný dôvod, prečo nevznikajú knihy, filmy ani pesničky o ľuďoch, čo žijú sami. Jasné, že o tých, ktorých niekto pobalamutil a potom hanebne opustil, podviedol a odkopol, zneužil a už nezatelefonoval – o tých áno. O dokaličených srdciach a nenaplnenej láske je radosť písať básne, drámy, banálne komédie aj policajné zvodky. „Vzťahová zápletka“ jednoducho musí byť v každom dobrom príbehu.
Príbehy single ľudí sa však tvoria ťažko. Chýba v nich konflikt, komplikácia, peripetia, chýba v nich základný stavebný prvok. Niet predsa zápletky, ak je vašou diagnózou chronická samota. Skúsim na to teda ísť inak – nebudem písať príbehy, budú to momentky zo života samostatne žijúcich jednotlivcov, „obrázky“, alebo ako sa dnes rečou PowerPointu vraví „slajdy“. Lebo veď (a teraz voľne citujem vnímavého, aj keď ženatého kamaráta) ak by si ľudia, čo sú sami, po zotmení zapálili cigaretu, z neba by to vyzeralo ako nový New York.