Vlastne nekráčal, posúval sa vpred drobnými, desaťcentimetrovými krokmi, hoci nákup nemohol mať viac ako pol kila. Ako slušne vychované dievča som sa ponúkla, že mu s ním pomôžem a on bol taký vyčerpaný, že po chvíľkovom váhaní súhlasil. Do vchodu do jeho bytovky to bolo hádam 50 metrov. Na tomto úseku si potreboval dvakrát výdatne oddýchnuť. Očividne sa od slabosti chvel a musel sa o mňa opierať. Pauzu sme si dali v altánku pri základnej škole. Pýtala som sa ho na meno, na zdravie, na rodinu, na to, odkiaľ kráčame a kam. Bežné konverzačné témy. Volá sa Pavol, zdravie mu neslúži, hoci je len čerstvý dôchodca, rodinu nemá a kráčame zo samošky k nemu domov. Nevedel presne povedať, čo mu je. Vraj už dávnejšie stratil preukaz poistenca a aj občiansky preukaz, a tak nemôže navštíviť svoju lekárku. Ani by od slabosti nevládal k nej prísť. „Liečil sa“ sám doma. Nevie z čoho a nevie ako to robil, jednoducho neopustil hádam desať dní byt, až teraz šiel nakupovať, lebo už nemá čo jesť.
Nie, naozaj mu nikto nič nedoniesol a ani nikto nevie, že je chorý. Nemá nikoho, kto by sa vedel či mohol o neho postarať. Skonštatoval spôsobom, z ktorého som pochopila, že v tomto sa nemám rýpať. Vybaviť nový občiansky predsa nie je nič komplikované, myslím si a aj mu to hovorím. Nuž áno. V mojom svete. Pavol je však taký zoslabnutý po pár metroch chôdze, že je nad jeho fyzické sily odkráčať na zastávku električky, nastúpiť do nej, prepraviť sa na druhý koniec Ružinova, vybaviť formality a cestovať naspäť. Že je to absolútne objektívny fakt definitívne pochopím, keď ho aj s mikronákupom vyslovene vytlačím na druhé poschodie v dome bez výťahu, kde býva. Tam si vyčerpane sadne na schody, vraj ostatné už zvládne sám. Dnu nepôjdeme, hanbí sa za neporiadok, ktorý doma má. Dávam mu svoju vizitku s tým, aby mi čo najskôr zavolal a pôjdeme vybaviť občiansky preukaz. Ešte stále nedôverčivo pozerá na mňa aj na ňu.
„Ja vám ale nemôžem zavolať.“
„Môžete, tu vidíte moje číslo na mobil.“
„Nemôžem. Nemám mobil. A keby som ho aj mal, nemám si ho ako nabiť. Odpojili mi elektrinu.“
„Čože? Prečo? A kedy?“
„Neviem. Asi pred rokom.“
Pozerám na neho ako na zjavenie, puzzle v hlave sa mi začína z informácií, ktoré mám, skladať do obrázku. Zatiaľ som len počula o senioroch, čo zostanú úplne sami. Ako strácajú fyzickú silu, obmedzujú aj svoje kontakty s vonkajším svetom, strácajú komunikačné schopnosti aj sociálne reflexy. Nedokážu požiadať o pomoc. Nevedia kde a nevedia koho. Netušia, že na pomoc majú nárok, často je pod ich úroveň pripustiť, že ju naozaj potrebujú.
S Pavlom sa dohodnem, že ho prídem o pár dní skontrolovať osobne a prinesiem mu niečo dobré a teplé na jedenie. Parížsky šalát a rožky, čo vidím v jeho nákupnej taške, signalizujú, že asi nebude vášnivý domáci kuchár. Pozerá na mňa stále s nedôverou. Ani sa nečudujem. Ale nepovedal nie. Netuším, čo z toho, čo mi pri našom prvom stretnutí povedal, je pravda. Ťažko sa mi verí tomu, že niekto môže naozaj nemať nikoho. A tiež že môže žiť bez elektriny, ergo fungovať bez občianskeho preukazu. A najviac, že sa to môže diať prakticky v centre rušného hlavného mesta, s výhľadom na najvyššiu budovu, aká doteraz na Slovensku vyrástla. Len pár sto metrov od pyšného symbolu pokroku, dostatku a luxusu žije človek v absolútnej izolácii, chorý a podvyživený.
September 2019
Dám si teda hneď skraja dve úlohy:
overiť, či má Pavol rodinu
zistiť na Miestnom úrade Ružinov, či môže svojmu obyvateľovi v núdzi pomôcť
Aspoň si ako „prvoposlankyňa“ na konkrétom prípade overím, ako naozaj fungujú sociálne služby.
Nielen rodičia majú vyživovaciu povinnosť voči svojim deťom, ale aj naopak – podľa zákona o rodine sú príbuzní povinní starať sa o svojich seniorov. Akurát že ten istý zákon nehovorí nič o sankciách v prípade, že to rodina neurobí. Ukázalo sa však, že Pavol naozaj žiadnych príbuzných nemá. Tieto informácie o občanoch poskytuje polícia, s ohľadom na GDPR však o ne musí požiadať miestny úrad. Oficiálne listom som o súčinnosť požiadala aj jeho dve ďalšie zložky – odbor sociálnych služieb, aby jeho úradníci za Pavlom zašli a teda mu očividne veľmi potrebné sociálne služby poskytli – a odbor životného prostredia, keďže na jeho balkóne už roky hniezdia holuby v takom množstve, že sa na ňom nachádza niekoľkocentimetrová vrstva exkrementov a údajne aj mŕtve zvieratá.
To už sú informácie, ktoré som získala od správcu bytovky a susedov, kontakty som našla na nástenke vo vchode. Z týchto zdrojov tiež vyšlo najavo, že Pavol nielenže nedokáže udržiavať v primeranej čistote vlastný byt a balkón, no takisto, že už dávno neuhrádza poplatky spojené s bývaním. Preto má vypnutú elektrinu a dokonca aj vodu!! Po havárii vodovodného potrubia niekoľkokrát vytopil susedov, no nemal žiadnu snahu a zrejme ani energiu či peniaze dať veci do poriadku. Pavol si žiadne výzvy ani zásielky nepreberá. Však ani nemá ako. Nemá občiansky preukaz a keby aj mal, na poštu je to tak ďaleko, že to sám nezvládne. Je len otázkou času, kedy začne konať právnik správcovskej spoločnosti a v najhoršom variante môže Pavol o byt prísť. Nič z toho si však očividne neuvedomuje, žije zo dňa na deň uprostred zdevastovanej domácnosti, podvyživený a zmätený a zrejme ani len netuší, že má čosi také ako balkón.
Vo všetkom to marazme, do ktorého spadol, má však neuveriteľné šťastie. Jeho susedia sa ho nechcú čo najskôr zbaviť, ale chcú mu pomôcť. A rovnako správca čaká, kedy prejaví aspoň snahu svoj dlh riešiť, aby nemusel pristúpiť k radikálnemu riešeniu. Tak ako to urobiť, aby sa Pavol odrazil od úplného dna a sám chcel niečo zmeniť? A kto mu pritom pomôže?
Čakám, ako zareagujú úrady, ktoré som oslovila. Medzitým sa snažím priniesť mu z času načas jedlo. Nie vždy mi otvorí dvere, tak ho nechávam zavesené vo vrecúšku na kľučke. Keď náhodou otvorí, presviedčam ho, o koľko ľahšie sa človeku žije, ak má občiansky preukaz. Nakoniec súhlasí. Tak trochu neverím, že o týždeň (ako sme sa dohodli) bude čakať pred domom a pôjdeme na políciu. Je tam, dokonca oholený. Pach, ktorý z jeho starých šiat a mesiace neumývaného tela ide, zaplní nielen moje auto, ale aj úradníčky na oddelení vydávania dokladov majú čo robiť, aby sa neodvracali. Pavol má jediný doklad, svoj rodný list. Chvalabohu! Inak nerozumie takmer ničomu. Ani terminálu, kde vyťukávate službu, o ktorú máte záujem, ani elektronickému poradovníku a hlasno žasne nad búdkou, v ktorej ho odfotografujú. Informáciu o tom, že máte občiansky hotový, vám policajti pošlú smskou, no Pavol nemá ani mobil ani pevnú linku. Dohodneme sa, že ju pošlú mne a aj mu po nový doklad s jeho súhlasom zájdem.
Október 2019
Deň D nastal hneď začiatkom októbra a Pavol má v rukách svoj nový občiansky preukaz. Zaprisahávam ho, nech si naň dáva pozor a neberie si ho na občasné nákupy v samoobsluhe. Pri jeho zdravotnom stave, ťažkej chôdzi a ľahkej zmätenosti oň znova môže prísť. Pre istotu si ho oskenujem do telefónu. Využívam Pavlovu očividnú radosť z pokroku, ktorý sme dosiahli, a navrhujem mu ďalší postup - pôjdeme na poštu po dôchodok. Áno, zas mi riadnu chvíľu trvalo, kým som z Pavlových kusých informácií zrekonštruovala neuveriteľný scenár. Po dôchodok si už dávno nechodí. Po prvé preto, že nemá občiansky preukaz a po druhé preto, že na poštu by musel cestovať autobusom. A on fyzicky nedokáže prísť ani na zastávku, nieto ešte do autobusu nastúpiť, kamsi sa presunúť, niečo vybaviť a ešte aj cestovať späť.
„A z čoho vlastne žijete?“ Pýtam sa užasnutá úplne na priamo, lebo tomu nerozumiem a fakt to chcem pochopiť. Ak je polroka bez občianskeho a takú istú dobu si nechodí po vlastný dôchodok, chápem, že neplatí nájomné, vodu a elektrinu, no človek ešte urgentnejšie potrebuje chlieb, ponožky a toaletný papier. Nejakú hotovosť vraj ešte má, ale už sa mu míňa.
„A ako to chcete riešiť?“ Pýtam sa znova bez diplomatických okolkov.
„Neviem,“ znie jeho univerzálna odpoveď.
Volajú mi z miestneho úradu z oddelenia sociálnych služieb. Na môj podnet sa Pavlom začali zaoberať. Čo to znamená v praxi? Úradníčky prišli k nemu domov, klopali, no on im neotvoril dvere. Cudzím ľuďom (a vlastne žiadnym) predsa neotvára. Volali na neho spred vchodu, nejakým zázrakom s nimi komunikoval aspoň cez okno. Oznámili, že mu chcú pomôcť, povedali mu aj to, že prišli na môj podnet, no on im nedôveruje. Vraj žiadnu pomoc nepotrebuje a bodka. Úradníčky sa mi vlastne ospravedlňujú, že nijako nepochodili, ale ak človek pomoc sociálneho odboru odmietne, nemôžu mu ju poskytnúť nasilu. Pritom možností je viacero – osamelo žijúci senior sa môže za výhodných podmienok stravovať u niektorého zo zmluvných partnerov, Pavol to má do blízkej základnej školy asi 30 metrov, strava sa dá nosiť aj domov. Existuje jednorazová finančná podpora, ktorú možno využiť, či opatrovateľská alebo ošetrovateľská služba, zvýhodnená doprava..... Ale človek musí chcieť.
O pár dní mi volajú z odboru životného prostredia, kde som podala podnet pre kolóniu holubov usadenú na Pavlovom balkóne. Dozviem sa, že jediné, čo môže miestny úrad urobiť, je kontaktovať správcu budovy, aby ten kontaktoval majiteľa balóna a vyzval ho, nech si na ňom spraví poriadok. Takže napíšu list, aby potom správca napísal list, ktorý si Pavol neprevezme a je vybavené. Áno, aj oni sa mi ospravedlňujú, ale na to, aby mohli reálne konať, nemajú právomoci.
Padá na mňa ľahká depresia. Veď sa vraciam na začiatok celého príbehu a opäť sa mi potvrdzuje, že ak človek ostane sám a kompletne prepadne cez našu ikonickú sociálnu sieť, naozaj mu nikto nepomôže. Nedokážem sa na to v tejto fáze vykašľať s tým, že veď to nie je predsa ani moja starosť. Okrem toho ma štve, že mi nikto nevie dať odpoveď na otázku, koho starosť to teda vlastne je?
Pavol týždeň zbiera fyzické sily na našu ďalšiu výpravu po úradoch, tentoraz na poštu. Je malý zázrak, že dôveruje aspoň mne. Pri okienku sa však dozvieme, že jeho dôchodky tam dávno nie sú. Ak si senior, ktorému chodieva dôchodok na poštu, poň tri mesiace nepríde, vracajú ho späť do Sociálnej poisťovne. Posielajú tam aj nás. Kontrolujem okamžite úradné hodiny v mobile a ukecám Pavla, že sa tam môžeme hneď presunúť. Na parkovisko sa však nedostaneme, lebo je plné (len na mieste pre invalidov stoja kontajnery na odpadky), musíme prejsť viac ako sto metrov pešo. Pavol odkväcne na stoličku a lapá po dychu. Pani na sociálke je naozaj veľmi ochotná, akurát sama zostane perplex, keď Pavla nevie v databáze vôbec nájsť. Keby tam nesedel živý a chorý, tak hádam ani neverí, že naozaj existuje. Kamsi volá a trvá to fest dlho. Potom nám oznámi čosi, čo ma šokuje – Pavol si bol po dôchodok naposledy pred 18 mesiacmi!
Keď to rozdýcham, mám ďalšiu nediplomatickú otázku. Dokážem pochopiť, že v jeho sociálnej izolácii plynie čas inak a on netuší, či sa niečo stalo pred polrokom alebo pred rokom a pol, ale vysvetlí mi niekto, že keď si prestal preberať dôchodky, nemá ktosi v popise práce zistiť, čo je s ním? Naozaj 18 mesiacov nikoho nezaujíma, či vôbec žije? Pani za okienkom mi nevie odpovedať, len bezradne dvíha ramená. A má pre nás jedinú radu, musíme sa presunúť na ústredie Sociálnej poisťovne do centra Bratislavy. Pavol hlási, že to je už nad jeho sily. Kompletne vyčerpaného ho vysadím pred jeho domom a dohodneme sa na ďalšom výjazde o ďalší týždeň.
(to be continued.....)
