Sám doma 2: Stratený v systéme sociálnej starostlivosti

Autor: Eva Bacigalová | 31.1.2020 o 7:35 | Karma článku: 13,12 | Prečítané:  3546x

Môjmu novému kamarátovi v seniorskom veku, ktorého som ešte uprostred horúceho bratislavského leta prvýkrát stretla v našej štvrti, sa život veľmi nezmenil ani s novým občianskym preukazom

Pavol žije úplne sám, k cudzím ľuďom (teda rozumej ku všetkým) sa chová viac ako ostražito, dvere nikomu neotvára, nemá doma elektrinu a ani tečúcu vodu. Je zázrak, že napokon súhlasil s tým, aby sme sa spolu pustili do vybavovania nového občianskeho preukazu, písala som o tom v tomto blogu. Ani ten mu však sám od seba nenakúpi v samoobsluhe, nenavarí, neoperie a ani nezlepší jeho zdravotný stav.

Vždy, keď sme sa stretli, videla som ho v tom istom oblečení, špinavom, páchnucom a roztrhanom. To sa dá v dnešnej dobe vyriešiť pomerne rýchlo a elegantne, cez facebook som poprosila o pár základných pánskych kúskov oblečenia svoje kamarátky a kamarátov. Nie sú len virtuálni, a tak som o niekoľko dní mala doma všetko – od košieľ cez bielizeň až po tenisky. Pavol si naveľa prvú igelitku s čistým oblečením vezme, na ponožky sa však pozerá s nedôverou. „Tie nepotrebujem,“ hovorí. „Sám si ich neviem dať.“ Úplne som to prehliadla, hoci som ho už niekoľkokrát sprevádzala na úrady. Pavol má problém s dolnými končatinami, preto chodí takými drobnými krôčikmi a preto nosí stále tie isté rozčaptané topánky, ktoré si len nasunie na bosé chodidlá. Ako jednu z ďalších vecí musíme ísť vybaviť aj nový preukaz poistenca a čo najskôr navštíviť lekárku, presviedčam ho, no tento nápad sa mu zatiaľ zo všetkých mojich nápadov páči najmenej.

November 2019

Ideme spolu na ústredie Sociálnej poisťovne v centre Bratislavy. Pavla viem síce vysadiť z auta priamo pri vchode, no miesto na zaparkovanie nájdem až po desiatich minútach krúženia o tri ulice ďalej. Kým dobehnem za ním, ozajstne sa bojím, či sa udrží na nohách. Navyše je už chladno a on má len tenké sako a zošľapané staré topánky na bosých nohách. Čaká nás päť schodov, čo je v jeho stave nadľudský výkon, a potom, hurá hurá!!, ľudský a kompetentný rozhovor s úradníčkou za priečinkom. Pavlove dôchodky za rok a pol sú u nich. Stačí, aby si zriadil účet v banke, ktorú má povedzme najbližšie pri dome, prinesie o ňom potvrdenie a pred Vianocami sú jeho peniaze na jeho účte.

Mám pocit, že konečne vidím povestné svetlo na konci povestného tunela. S nadšením o tom hovorím Pavlovi, no on už nemá silu na návštevu banky. Bol zázrak, že bez úrazu zvládol päť schodov na ulicu a neodpadol, kým som neprifrčala s autom. Musím mu asistovať aj pri vystupovaní a neviem z neho ani vydolovať termín, kedy pôjdeme otvoriť účet. „Prídem po víkende,“ hovorím mu a on mizne za dverami.  Nedohodli sme si presný deň a čas, a tak o týždeň klopem na jeho dvere. Nepočujem nič. Dlho nepočujem nič. Potom konečne akési šuchtanie. Klopem znova a razantnejšie, poviem svoje meno, nech vie, že som to ja. Znova šuchtanie a slabý hlas. Nie spoza dverí, odniekiaľ zvnútra bytu. Pavol kričí, že sa nemôže postaviť. Dvere sú zamknuté, je okolo piatej popoludní, začína sa stmievať. On nemá elektrinu ani telefón, týždeň som ho nevidela. Aj keby chcel, nemá koho a ako zalarmovať. Neviem, či je doma, neschopný chodiť, pár hodín, pár dní alebo celý týždeň. Volám 112-tku, vysvetlím všetky okolnosti. Do dvadsiatich minút je pred vchodom rýchla zdravotná pomoc, policajti aj hasiči s plnou výbavou.

Keď vylomia dvere, je už úplná tma. Po Pavlovi v jeho vlastnom byte pátrajú s baterkami, okamžite si všetci naťahujú chirurgické rukavice a na tvár si dávajú rúšky. Zápachy všetkého druhu sú omračujúce. Pavla vynášajú pevne fixovaného na nosidlá a zabaleného do zatepľovacej fólie. Policajtom viem ešte pomôcť tak, že im poskytnem Pavlove údaje zo zoskenovaného občianskeho preukazu. Sú z našej štvrte, poznajú ho aj z videnia. Ani oni však netušili, že žije sám a ocitol sa v takomto úpadku. Záchranári mi môžu potvrdiť len to, že pacienta odvezú na pohotovosť do Ružinovskej nemocnice. Som cudzí človek, na žiadne ďalšie informácie nemám nárok.

December 2019

Pavla som v nemocnici pri troche snahy po pár dňoch vypátrala. Mojej návšteve sa potešil, aj keď si veľmi nepamätal, odkiaľ sa poznáme a plietli sa mu aj okolnosti, za akých sa v nemocnici ocitol. Kdesi sa mu tiež „utopila“ informácia, že má nový občiansky preukaz a všetkých navôkol presviedčal, že mu ho predsa ukradli. Veľmi nám to na najbližšie týždne skomplikovalo život. O jeho zdravotnom stave mi, samozrejme, nemohol nikto zo zdravotného personálu nič povedať, spojila som sa teda aspoň so sociálnou sestrou a pýtala sa na Pavlovu perspektívu. Je to skúsená odborníčka. Situáciu vyhodnotila tak, že ak aj bude Pavol vďaka lekárskej starostlivosti zastabilizovaný, nebude schopný fungovať sám a už vôbec nie v zdevastovanom byte. Existuje síce inštitút opatrovateľskej a ošetrovateľskej služby, no ani jedna z nich nie je pre človeka v jeho stave dostatočná.

„Čo sa teda stane, keď ho doliečia?“ Pýtam sa tej múdrej ženy. Pacient môže byť ešte maximálne tri týždne na oddelení dlhodobo chorých a potom ho prepustia. Kam, to už naozaj nie je starosť nemocnice. Áno, najpravdepodobnejší scenár je taký, že Pavol sa vráti domov. Áno, je jasné, že všetko sa vráti do starých koľají a maximálne do Veľkej noci sa zrejme v navlas rovnakom stave ocitne opäť v nemocnici a všetko sa bude opakovať. A potom existuje ešte horší scenár – že niekto nestihne u neho na dvere zabúchať včas a zápach z jeho domácnosti nebude len z hory neporiadku a nulovej hygieny.

V Ružinove máme dve zariadenia sociálnych služieb – Domov dôchodcov a Ružinovský domov seniorov, obe vedú akčné riaditeľky. Poprosila som ich o konzultáciu. Ochotne a podrobne mi popísali systém sociálnej služby, potvrdili mi však aj to, čo sa dá ľahko dopátrať aj na internete. Na „čakačke“ majú obe inštitúcie viac ako stovku záujemcov.

A potom sa pár dní pred Vianocami stane zázrak. Keďže o „kauze Pavol“ pravidelne informujem ružinovskú sociálnu komisiu, zaangažovala som vedúcu sociálneho odboru, sociálnu sestru v nemocnici a o jeho situácii vedia aj riaditeľky zariadení sociálnych služieb, vesmír, ženská energia alebo neviemaká entita, to všetko dokopy sa spojí a pre taký komplikovaný prípad, akým je Pavol, sa jedno miesto nájde. Konečne cítim, že to hádam všetko malo zmysel a zhrdzavené kolieska sociálneho štátu sa dávajú do pohybu. Ten pocit mi však vydrží asi tri dni, lebo jediný, komu sa toto riešenie nepozdáva, je práve Pavol. Domovom je pre neho jeho byt, akokoľvek neobývateľný. Opäť spájame ženskú energiu a trpezlivo mu vysvetľujeme, že lepším a život zachraňujúcim riešením je pre neho miesto, kde bude mať čistú posteľ, stravu a ošetrovateľskú starostlivosť. Neznamená to však, že tam musí byť navždy. Keď sa ešte trochu vykŕmi, vyzdravie a dokáže vykonávať samoobslužné úkony, môže domov sociálnych služieb opustiť. Aktuálne je však v režime človeka, ktorý potrebuje 24 hodinovú starostlivosť. Napokon naše argumenty uzná a súhlasí. Na Vianoce po iks rokoch nie je úplne sám. Trávi ich už obklopený milým personálom a osadenstvom v domove seniorov.

Január 2020

Treba však otvorene priznať, že Pavlove udomácňovanie medzi takým množstvom nových ľudí nebolo a stále nie je bezproblémové. Rovnako sa nedá povedať, že celý jeho prípad je šťastne uzavretý a jeho čakajú už len krajšie zajtrajšky. Našťastie, lekárska starostlivosť, primeraná strava, dôsledný pitný režim (úplný základ osobitne vo vyššom veku!!), práca fyzioterapeutov a opatrovateliek prináša zásadné výsledky. Pavol sa pomocou oporného vozíka opäť učí chodiť. Vracia sa mu aj pamäť, celé úseky toho, čo sa dialo okolo neho a s ním za ostatné týždne, si však stále zahmlené. Pletú sa mu udalosti na časovej osi, mieša osoby a obsadenie. Nerozumie súvislostiam a ani len netuší, koľko ľudí je v skutočnosti do jeho príbehu zaangažovaných. Nevie, že po prvom blogu sa napríklad so mnou spojila zástupkyňa dodávateľa elektriny s tým, aby sme sa spoločne na Pavlov prípad pozreli a zistili, či a ako mu môžu pomôcť. Jeho dlh je vyrovnaný a žiadne úroky mu u elektrární už nerastú. V prípade potreby treba odberné miesto opäť len pripojiť.

Pavol sa učí komunikovať so sestričkami, fyzioterapeutmi, ošetrovateľkami a celou hierarchiou personálu v domove seniorov a sem-tam to dosť škrípe. Jeho sociálne reflexy sú rovnako podvyživené ako bol on sám. Číta neuveriteľné množstvo kníh. Dávno mu nestačí knižnica v domove, nosím mu dobré kúsky z vlastnej bohatej zbierky od Dana Browna, cez Stiega Larssona až po Jozefa Kariku, najradšej má však stále westerny a verneovky. Pavol je vzdelaním inžinier, bavíme sa spolu o vesmíre, veľkom tresku aj chemických procesoch v jadre Slnka. O histórii, o zvieratách, o cestovaní. Pomaly rozkrýva aj svoj vlastný príbeh. Akoby sa dvíhal záves, ktorým bol prikrytý intelekt, akoby sa znova prebúdzal.

Tento príbeh stále pokračuje, a tak sa zatiaľ vyhnem konštatovaniu, že má šťastný koniec. Moje poznanie z neho si však dovolím naformulovať ako posibilista, teda ako človek, ktorý sa triezvo pohybuje kdesi uprostred medzi pesimizmom a optimizmom, v zóne viacerých možností. Možno u nás zlyhávajú inštitúcie a sociálna sieť nefunguje tak, ako by v skutočnosti mala. Stále je však v našej malej krajine pod Tatrami veľké množstvo dobrých ľudí, schopných pomôcť nad rámec svojho pracovného času či oficiálnych kompetencií. Aj oni sa však musia zosieťovať.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prevádzky sa napriek nejasnostiam chystajú na otvorenie od pondelka

Plavárne ešte zvažujú, či sa im oplatí otvoriť.

Dobré ráno

Dobré ráno: Je bezpečné, aby ma očkovali AstraZenecou?

Ako funguje vektorová vakcína a či mi spôsobí krvné zrazeniny.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

V koži vedúceho kolotoča

Matovič stále ovláda chaotický manažment pandémie. Diabol nám ešte ukáže zuby.


Už ste čítali?